Možno poznáte ten pocit, keď čítate na webe články o tom, ako niekto dal výpoveď v práci a išiel cestovať po svete. Potom sa chvíľku nenávidíte a následne radšej rýchlo zabudnete na fotky, videá a slová, ktoré ste si práve prečítali. Pre mňa doposiaľ totálne nemožné sa práve deje skutočnosťou. A ono to vážne nestojí viac, ako pár piatkov nepremrhaných chlastačkami, či totálne zbytočné kabelky z mŕtvych zvierat a ešte možno za šálku odvahy.

Tak, recept na šťastie by sme mali, poďme späť ku môjmu chvastaniu. Konečne som pochopila, že práca, ktorú robím druhým rokom mi zničila chrbticu, a že nie každý človek dokáže byť šéfom, aj keď si to o sebe myslí, ale správa sa ako …. ehm, radšej si nechám pre seba toto označenie. Skrátka sedenie v kancli aj keď musím podotknúť, že so super výhľadom na Bratislavu ma prestalo baviť a ja potrebujem niečo viac. Niečo, čo vo mne zanechá stopu, zážitok, skúsenosť, potrebujem nájsť svoju dúhu po silnej búrke.

Po tom ako som si skutočne uvedomila, že som nezamestnaná a neviem čo ďalej so životom som natrafila na moju stáž snov. Cestovať po krajine, fotiť a písať články. No môže niečo znieť ešte viac ružovo ako toto? Viem, nie všetko je zlato čo sa blyští a preto idem do toho s veľkými očakávaniami ale aj s obrovskými rezervami pre spustenie nôh pevne na planétu Zem.

Mojim novým domovom na 6 týždňov sa stáva Srí Lanka a ja sa som sa nevedela dočkať, kedy sa moja milá uvidíme zoči voči a podáme si ruky. Rozvíjať cestovný ruch na základe mojich fotografií, videí a článkov mi bude cťou. Je to neľahká úloha a na kultúrny šok si veru musím namiešať poriadny drink.

Už teraz som sa utvrdila v tom, že moje šťastie vôbec nespočíva v hmotných statkoch. Srdiečko napĺňam šťastím najmä vďaka citom, zážitkom, spomienkam, náladám, skrátka všetkého čo do ruky nechytím ani keby som veľmi chcela.

Momentálne by som skutočne dala princezninu ruku a pol kráľovstva ku tomu aj za čistú toaletu, či za to aby ľudia na Srí Lanke pochopili že recyklovanie odpadu neznamená spáliť ho v noci na záhrade, ulici, ceste, kdekoľvek. Napriek všetkému, som nikdy v živote nestretla tak priateľských ľudí. Dôvera medzi domorodcami je tak krásna až sa vám niekedy chce plakať, keď prídu len tak pokecať, podať vám ruku, spraviť si selfie aby mohli potom kamošom ukazovať, že stretli biele dievča  😀

Mám toho tak strašne veľa na srdci čo by som vám chcela napísať, že by vám trvalo asi celý deň prečítať tento článok. A keďže som konečne našla wifi v kope sena aj s jedlom kde nie je kilo čili, tak o pár dní sa určite hlásim s ďalším článkom a novými zážitkami. Držte mi palce, nech to všetko zvládnem a nech si zoči voči nepotykám so žiadnym pavúkovcom.

PS: Dnes som utekala pred varanom 😀  tak prosím držte mi palce, nech sa už nestretnem ani s varanom.

 

 

S LÁSKOU LUCY ❤