Snívanie malého dievčatka menom Lucia

Čas plynie a my sa stále viac odďaľujeme od nášho fantasticky detského ja. Princezné uväznené vo veži pod krídlami zlovestného sedemhlavého draka sú čím ďalej vzdialenejšie a ja si každým rokom viac a viac uvedomujem, že to je kúzelnejšie ako sa zdá. Keď som mala 12 rokov, ani som len netušila čo okrem kreslenia a pravidelného raňajšieho sledovania rozprávok by mohlo o 10 rokov so mnou byť.

Predstavovala som si, že budem mať kdesi na najvyššom poschodí mrakodrapu svoj byt s priestranným ateliérom v obrovitánskom meste plnom inšpirácie, kde ma nikto nebude poznať a budem môcť byť sama sebou. Že dennodenne sa budem prebúdzať s pocitom šteklenia slnečnými lúčmi na lícach. Spolu s raňajším výhľadom na panorámu architektonicky dokonalej krajiny. Ako ju slnko pomaličky rozžaruje svojou zlatou farbou na koncoch najkrásnejších štetcov, ktorými každodenne maľuje nejedno mestečko na planéte. Že budem pravidelne chodievať ku oceánu a sedávať na vetrom zaliatych útesoch. Zo zatvorenými očami počúvať dokonalú rozprávku, ktorú nám tá neskutočná tetuška príroda servíruje na tanieri a mnohokrát to tak ľahko prehliadneme. Čerpať inšpiráciu a pokoj.

Sny sú veľmi dôležité, napĺňajú ma a kopú dopredu. Tak ako malé dievčatko som snívala o svojom osude o desať rokov, tak snívam o svojom osude aj naďalej. Preto som vďačná každej osôbke aj skúsenosti, ktoré som na svojej občas kľukatej cestičke ku vysnívanému mrakodrapu stretla. Všetko čo sa udialo sa malo. presne tak ako sa to stalo. A ja neprestávam snívať o tom čo bude o ďalších 10 rokov. Verím že moje útesy na mňa stále čakajú, kým ich objavím.

← Previous post

Next post →

2 Comments

  1. Všetko najkrajšie a najlepšie prajem. Si hrozne super! <3

Pridaj komentár