Rána sú čarovné, najmä tie, ktoré trvajú do piatej poobede

Nekonečné dva mesiace písania, telefonátov, asi millión selfiečok ale hlavne čakania. Hodiny strávené pri videohovore, občas sme dokonca tak aj zaspali. Toto všetko ale stálo za ten najkrajší pocit posledných rokov!

Digitálky hlásili 22:40 a ja som už netrpezlivo prešľapovala na letisku z jednej nohy na druhú. Lietadlo malo prílet až o 23:05, ale chcela som vyvrátiť asi každému známu fámu o tom, že ženské chodia všade neskoro, pretože strávia hodiny pred zrkadlom a s maľovátkami v ruke. Navyše počasie mi zase raz upravilo vlasy tak, že som vyzerala ako keby som sa nečesala rok. Úsilie na výber oblečenia a vlastne všetko čo sa týkalo zovňajšku bolo totálne zbytočné, pretože dážď a mláky, a mláky cez ktoré prechádzajú autá popri ceste a ďalej snáď už ani nemusím pokračovať to zariadili za mňa. Čiže vysnívané stretnutie, kedy som chcela byť za hviezdu a ja som vyzerala horšie ako opotrebovaná špongia na riad. V duchu som si dookola opakovala ,, dôležité je predsa srdiečko Lucia ” a teda môžem byť ozaj šťastná, že toto bol ten prípad!

23:10 Instagram aj Facebook prelistovaný od hora dole aj naopak, vôbec som však nevnímala čo sa tam píše. V hlave som si dookola opakovala hororové scenáre toho aká som otrasná a radšej to ani nebudem rozpisovať. Nervozita sa plne prejavovala aj na mojich ľadových rukách či myšlienkach, ktoré naozaj nedávali zmysel, napríklad o tom ako naplánujem útek, či ako sa skryjem aby si ma nevšimol.

23:40 Stres už opadol, mala som nervy ! Pánko si dával načas a my sme zmeškali posledný denný autobus z letiska. Zohnať taxik v Bratislave v piatok o polnoci je nemožné. Už som sa aj poprechádzala po letisku, aj som pohľadom preskenovala každého čakajúceho a tak som si začala trošku dupkať a gúľať očami, nie, ani to nepomohlo.

23:50 Sláva! Dočkala som sa,  trošku unavený, ale predsa usmiaty s čarovnými očami kráčal smerom ku mne. Celkom som ešte nevedela spracovať skutočnosť, že sa konečne vidíme. Jasné, že som spanikárila a na miesto niečoho pekného som zahlásila ,, No super, to si si nevedel pohnúť? Zmeškali sme bus. ” ó áno Lucia, ty romantik jeden. Našťastie reakcia milého bola o dosť prívetivejšia a ma vyobjímal takmer do zadusenia. Pusinky na líčko mi stačili ku tomu aby som sa farbou svojej pleti priblížila ku značke zákazu vstupu za mnou. Po chvíli hanbenia a nezmyselnej konverzácii, ktorú si asi ani jeden z nás nepamätá sme sa snažili dovolať do Taxi služby – samozrejme márne.

00:00 – 05:00 Nočný autobus z letiska bola naša spása, potom už len zdolať horu ku domu v ktorom bývam a noc bola naša. Trošku vínka, čokoládky a prekecané snáď všetky témy sveta. Na spánok prišiel čas až keď už slniečko vychádzalo a vtáčiky za oknom na konáriku štebotali. Ale nám bolo všetko jedno.

Rána sú čarovné a najmä tie, ktoré trvajú tak do piatej poobede. Jednto také sme sa rozhodli zdokumentovať, trošku jašenia sa a vylihovania v posteli predsa nikomu nezaškodí.

Najkrajší pocit. Samko je spriaznená duša, kreatívny dobrodruh, ktorý hľadá tú správnu cestu. Dni, ktoré sme spolu trávime sú čarovné, plné smiechu, dobrej energie a dúfam, že nikdy nepominú.

 

← Previous post

Next post →

1 Comment

  1. It’s a shame you don’t have a donate button! I’d
    most certainly donate to this excellent blog!
    I suppose for now i’ll settle for book-marking and adding your RSS feed to my Google
    account. I look forward to fresh updates and will talk about this website
    with my Facebook group. Chat soon!

Pridaj komentár