Batoh opäť na pleciach a smer neznámo, tri dievčatá sa vybrali na výlet, nevedeli kam ich nos zavedie, ale išli do toho a bol to snáď jeden z najkrajších dní môjho doterajšieho života.

Ráno sa črtalo len ako výlet s cieľom nájsť miestny trh, kde by sme mohli nakúpiť čerstvé ovocie, tradičné jedlo a vypadnúť z našej chatrče uprostred ničoho. Ocitli sme sa v Kotte, čo je oficiálne hlavným mestom Srí Lanky, nie Colombo ako som si aj ja  myslela, Colombo je však najväčším mestom ostrova. Waters Edge Market splnil naše očakávania a nebyť náhody, že ho objavíme, tak by sme sa nedostali ani do budhistického chrámu, kde sme potrebovali byť zahalené.

Samozrejme, že sme ako veľké hrdinky išli s odhodlaním ochutnať tradičnú kuchyňu, no naše nadšenie veľmi rýchlo opadlo, keď sme na liste dostali snáď najštipľavejšie jedlo sveta. Teraz sa mi ani samej nechce veriť čo napíšem, ale áno, mala som aj štipľavé ovocie. Dokonca sme pili štipľavú limonádu. Neviem či to je inde vo svete bežné, no pre nás bola toto premiéra a asi aj derniéra, kedy naše divadelné predstavenie v podobe skutočného plaču nad jedlom navždy zatiahne oponu svojich divadelných dosiek.

 

Handričky, handričky a ešte raz handričky. Čo urobia Európanky ako prvé, keď uvidia lacné oblečenie ? No predsa idú nakúpiť :D. To sme však ešte netušili, že tieto “nákupy“ nám náš osud podstrčil do cestičky schválne.

Vybrali sme sa bez akejkoľvek znalosti smer budhistický chrám, ktorý sme objavili len úplnou náhodou na google maps a išli sme skúsiť šťastie, či nás vpustia dnu. Stopli sme prvý Tuk-tuk a smer Kelaniya Raja Maha Vihara. Hneď po vystúpení pred chrámom sme sa stali stredobodom nechápajúcich pohľadov domorodcov na “sporo odeté“ biele dievčatá. Vynašli sme sa teda a naše  predošlé nákupy sa zrazu stali užitočnými. Obtočili sme teda okolo seba všetky šatky, tričká, šaty, sukne, vyzuli sme si topánky a išli okúsiť niečo málo z chlebíka tamojšej kultúry.

Naše očakávania sme však preskočili míľovými krokmi už hneď pri vstupe na posvätné miesto. Budhisti veria, že tento chrám bol posvätený počas tretej a zároveň poslednej návštevy Budhu. Jeho história sa teda píše od roku 500 pred naším letopočtom. Chrám je zároveň preslávený aj svojimi pre mňa viac ako dokonalými maľbami miestneho umelca Soliasa Mendisa, na ktorých sú vyobrazené dôležité udalosti zo života Budhu.

 

Stali sme sa súčasťou veľkej ceremónie, kedy boli prítomný dokonca aj vojaci a veľké množstvo veriacich. Biely chrám s oválnou kupolou veriaci obmotávali oranžovou látkou a neskôr za sprievodu hudby, obety pre Budhu, zapaľovania “svetla“ sme spolu s nimi vyniesli ďalšiu látku na kupolu, okolo ktorej sme ju pripevnili.

Atmosféra počas celého obradu bola tak krásne čistá, že som mala slzy na krajíčku. Pre mňa neprekonateľne najkrajšia vôňa vónnych tyčiniek, kvety, ovocie, hudba, úprimné úsmevy a prekrásna architektúra ma totálne dostali pod svoje krídla a nepustili počas celého obradu. Keď nás veriaci prizvali ku obradu, najskôr sme boli v strese či je to v poriadku aby sme tam vôbec boli, nie to ešte aby sme boli súčasťou niečoho o čom vlastne ani nič nevieme. Neskôr sme im však ďakovali za tak nádherný zážitok. Boli sme tam jediné tri “iné“ dievčatá a oni nás bez akýchkoľvek námietok zobrali za ruku a usmiali sa s priamym pohľadom do očí.

Mních, ktorý dával pozor na to kto môže vstúpiť do chrámu, nás ochotne previedol jeho časťami. To čo som videla vo vnútri moje oči ešte neokúsili. Maľby všade naokolo mňa, kvety, vónne tyčinky a obrovská ležiaca socha.

Prekrásne miesto, možno som celú ceremóniu opísala nesprávne a možno sme tam nemali čo robiť. Doposiaľ nikdy sa mi nestalo, že by som nedokázala opísať alebo nejakým iným spôsobom vyjadriť svoje pocity. Ale viem, že niektoré veci sa proste majú stať, aby ste si z nich zobrali niečo pre seba. A ja som si uvedomila, že toto je pravý význam slova tolerancia a ľudskosť.

Tento deň bol tak prepchatý náhodami a správnymi rozhodnutiami, že jeden by tomu neveril, keby to na vlastnej koži nezažil.

S láskou Lucy.