Pýtate sa kto je Ela? Je to veľryba. Jediná medzi rybami žijúcimi blízko útesu Gangan. Ale poďme pekne po poriadku. Ako malú ju neúprosný prúd odniesol od rodičov obrovské diaľky, nevedno kam. Dlhé hodiny sa brodila vodami tmavého a chladného oceánu, až kým nosom doslova nenarazila na útes ktorého podmorský svet obývali tie najzaujímavejšie tvory aké si viete predstaviť.

Všade kam sa obzrela útes žiaril inými farbami. Čas akoby sa na chvíľku pozastavil a Ela s otvorenými ústami a bez jediného mihnutia oka sledovala ako sa riasi synchronizovanie vlnia v rytme pomalého prúdu smerujúceho na sever. Farebné obydlia naskladané na sebe vyzdobené všakovakými cingrlátkami hrali osobitnú symfóniu odrazov slnečných lúčov a jemne ju hladili po plutvách. Tabuľa s nápisom názvu podmorského mesta Gangan svetielkovala a žiarila už z diaľky aj vďaka svetluškám. Ich prácou bolo vítať v meste nových návštevníkov a tabuľu pravidelne čistiť od rias, ktoré sa na nej veľmi radi ubytovávali.

V tej chvíli sa prebdené noci plné strašidelných zvukov z tých najhlbších hlbín vytratili akoby švihnutím čarovného prútika. Zlatisté lúče slnka, predierajúce sa hĺbkou slanej vody akoby Elu nasmerovali na tú správnu cestu. Zrazu sa ocitla v predátormi nerušenej premávke plnej rýb, ktoré sa navzájom medzi sebou prekrikovali a predbiehali v tom, kto príde skôr do práce, školy, škôlky a tak rôzne.

Keďže bola ešte mláďatkom, veľkostne sedela ku rybkám všemožných druhov, preto si ju takmer nik nevšimol. Jedine keď v neopatrnosti zastavila v strede významnej obchodnej križovatky a zablokovala tak premávku. Viete si predstaviť tú katastrofu? Ešte nebola v Gangan ani 10minút a už spôsobila, že rodinka svetielkujúcich rybiek zmenila po náraze svoju farbu na permanentne červenú. Všade možne uznávaný pán profesor Bubli sa od strachu z nárazu nafúkol a vzlietol nad hladinu oceánu.

To bolo nebezpečné keďže neniesol žiaden náklad, mohlo sa stať, že ak nedostane svoje emócie pod kontrolu už sa snáď ani nesfúkne a jeho samoľúbi obraz cez celú obývačku budú musieť premaľovať na Bubliho v kozmonautskom skafandri.

Na veľké Elino šťastie a možno aj nešťastie sa jej ujali úrady pre stratené a opustené rybky. Nemala veľmi na výber, keďže samej sa jej už túlať ďalej nechcelo. Nikoho nepoznala, nikto nepoznal ju a nevedela čo má čakať. Pani Westliová sa jej ujala a prijala Elu pod svoje ochranné plutvy. V priestrannej jaskyni pod útesom bývala sama a preto sa jej predstava rybkinej spoločnosti viac ako len páčila. Bola šťastná, že sa bude mať s kým porozprávať a navyše Ela mala niečo do seba, viete takú tú záhadnú iskru cudzinca.

Dni sa liali a Ela sa učila novým veciam. Zistila ako to v mestečku chodí, čo sa smie a čo nie. Medzi časom sa vrátil späť do hlbín aj profesor Bubli a dokonca nebol ani nahnevaný. Vraj získal väčší rozhľad vo svete. To bolo asi jediné Elino šťastie, inak si neviem ani predstaviť aká by bola jeho reakcia.

Pani Westliová bola nákladnou rybou. Prepravovala v koši tie ostatné na vrch útesu, kde sa rozliehalo more. Z vrchu bol prekrásny výhľad na celý oceán. Každé ráno ju na nástupišti so znakom dvojitého W medzioceánnej stanice čakali desiatky návštevníkov mestečka aby ich odviezla do tejto lukratívnej dovolenkovej destinácie a zase naopak. Patrila ku jedným z najväčších rýb a Ele neustále sľubovala, že ju na výlet zoberie, až keď bude staršia. Aby sa náhodou opäť nezatúlala. Pani Westliová ju mala totižto aj napriek jej prísnejšej výchove veľmi rada.

Stalo sa však čo nik nepredpokladal. Keďže veľryby nikdy v tejto oblasti nežili a ani sa nezdržiavali, všetci obyvatelia mestečka považovali Elu za nejaký nový druh a ani sa im len nesnívalo, že by vyrástla na najväčšiu spomedzi všetkých.

Postupne Ela potrebovala čím ďalej väčšiu posteľ, nejeden lekár si búchal plutvou po čele nad tým ako môže zo dňa na deň stále viac a viac rásť. A jej sen sa stále viac a viac vzďaľoval od uskutočnenia odkedy ju pani Westliová prichýlila. Keď už konečne dovŕšila desiateho roku života a mohla nastúpiť do prepravného koša, akokoľvek veľmi sa obe snažili, Ela sa do koša nenapchala.

Smutná opäť zostala len na nástupišti a čakala kým sa jej spasiteľka vráti z práce. Podvečer sa vybrala trošku si premyť hlavu a preplávala až ku koralovým útesom. Pri jednom sa zastavila a pozorovala ako sa pomaličky lúče slnka vytrácajú spod hladiny mora a na ďalšiu smenu nastupuje do práce mesiac. Občas pri nádychu vykukla spod hladiny oceánu a pozorne sledovala oblohu posiatu hviezdami. Veľmi túžila lietať a dotknúť sa plutvou aspoň jednej z nich. Zažiť voľnosť oblohy a okúsiť čaro vánku predierajúceho sa pomedzi krehké oblaky. Pýtala sa svetielok na oblohe, no neodpovedali jej. Ani sám najdôležitejší na nočnej oblohe pre ňu nemal žiadnu radu. Pri padajúcej hviezde si želala len jedno a to vedieť lietať. Aj napriek tomu, že ju pani Westliová učila aby sa nespoliehala na zázraky a sny, ale radšej konala, verila že tento jeden sa jej splní.

„Prosím ťa hviezdička, dopraj mi aspoň trošku šťastíčka a daj aby som raz lietala“

Ela so zatvorenými očami prosila v duchu úprimne a od srdca jednu zo žiariacich počas jej preletu.

So štipkou nádeje sa Ela vrátila domov a so svojim veľkým snom sa zdôverila aj pani Westliovej. Tá ju nerada videla ako sa trápi kvôli tomu, že nie je tak úplne jednou z nich. Navarila jej preto kakao, a to ona veru vedela snáď najlepšie spomedzi všetkých v oceáne a sľúbila, že do rána niečo vymyslí.

Eline narodeniny sa blížili, dokonca ostávalo času menej ako od jedného ku ďalšiemu prílivu a pani Westliová jej chcela urobiť radosť. Radila sa takmer so všetkými profesormi, či je možné Elu dostať aspoň na horný útes, no nik jej nevedel pomôcť. Dokonca ani najsčítanejší a najmúdrejší pán Bubli nenašiel odpoveď na Westliovej otázky. Ela sa však nedala a trvala na svojom, musí to raz skúsiť, chce vedieť aké to je lietať. Ako to že tie zvláštne veci nad morom s podivne dlhými plutvami a zobákom to dokážu a ona nie?

Na ďalšie ráno, keď jej náhradná mamička odišla do práce Ela ju nasledovala. Pozorovala každý jeden pohyb aký urobila a snažila sa ho napodobniť. Bohužiaľ veľrybky sa nafúknuť nedokážu. Vynorila sa nad hladinu, že jej aspoň zamáva a popraje pekný deň. Keď v tom letel ponad oceán akýsi zvláštny predmet. Taký ešte nikdy nevidela, ani o ňom nepočula. Kôš dole je predsa rovnaký ako majú u nich prepravné ryby. Ale hore nad ním predsa nebola žiadna ryba, len čosi okrúhle. Ela to pozorovala až pokiaľ dovidela a keď sa Westliová vrátila z práce okamžite jej svoj zážitok vyrozprávala. Tá jej vysvetlila, že to čo videla na oblohe bol balón, že je to taká vec, ktorú používajú bociany, keď sa snažia prepraviť akési podivné mláďatá. Vraj si v poslednej dobe veľmi zničili reputáciu, pretože jeden z nich to podivné mláďa stratil a odvtedy im SHNP (špeciálna hliadka pre nadzemský priestor) nariadila používať takéto prepravovacie balóny.

V tom to prišlo, Ela vyskočila ako najvyššie vedela. Pani Westlinová jej sľúbila, že SHNP požiada o balón, ktorým ju dostane na vrchol útesu ale hlavne medzi oblaky. Prišiel spomínaný príliv a deň narodenín. Hliadka bocianov mala všetko pripravené a Ele zhodili do vody laná. S nimi sa mala pevne priviazať. Jeden balón by ju však nevládal, preto pridali ďalšie a prišiel ten okamih. Ela bola priviazaná, najpevnejšie ako vedela, aby nespadla a nespôsobila nejakú katastrofu. Pomaličky cítila na spodnej časti tela, ako ju čosi začína tlačiť, ona sa hýbe. Ela stúpala stále vyššie a vyššie. Za chvíľku sa vody dotýkala už len špičkou plutvy. O pár chvíľ bola tam kde chcela, obláčiky ju prijali medzi seba a obklopili jej velikánske telo. Ela prvý krát videla oceán zhora, prvýkrát videla prácu jej pani a mohla sa pozrieť až na samú špičku útesu. Kývala aj slniečku, určite to boli jej najkrajšie narodeniny.

Snívala o tom aby sa raz naučila lietať, sna sa nevzdávala a hľadala všetky možné spôsoby pre to aby to dokázala. Ani ona a ani pani Westliová už nikdy nevypustili z úst, že sny sa neplnia. Treba len chcieť, veriť ale hlavne snívať.