Lucia v krajine zázrakov / Dánsko

Jedno z najkrajších prebudení, výskok z postele a ranné spevácke súťaže medzi mnou a mojou mačkou. Áno! Ide sa, už len zaztvoriť kufor vykúzliť z ježibabky človeka a utekať na vlak, ktorý som samozrejme ako vždy ledva stihla.

Už pri prvom schodíku do vlaku som bola maximálne nedočkavá, že čo ma to čaká. Sama som sa vybrala do sveta. Po vystúpení z vlaku na stanici v Budapešti ma čakalo veľmi nemilé prekvapenie v podobe automatu na lístky v ktorom papier asi trošku chýbal, ale nevadí, mám veľkú hubu, vybavím. Tiež ma celkom prekvapilo, že málokto rozumel po anglicky, čiže nových kamarátov som si teda nenašla. Samozrejme, že som si pred cestou nepozrela ako sa dostanem v Budapešti z vlakovej stanice na letisko, pretože by mi ani vo sne nenapadlo, že to tam riešia cez dva prestupy v metre a jeden na autobus. Áno, hlavou mi prebehlo tisíc rôznych nadávok v rôznych jazykoch, ale tým sa radšej ďalej venovať nebudem. Konečne som sa dostala na letisko, kde som sa tak isto snažila vysomáriť, prekvapil ma celkom nepríjemny personál, aj napriek tomu, že som sa na každého snažila byť milá. Možno som trafila len nejaký zlý vzduch, ktorý sa šíril krajinou.

Zabudnem radšej na skúsenosti z Budapešti a presuniem sa do lietadla, musím sa pochváliť, že let bol maximálne príjemný, dostalo sa mi miestečko pri okne, čiže som celý čas trvania letu od neho neodtrhla oči. Milujem ten pocit, keď sa začne lietadlo pomaličky odlepovať od zeme, tlak ma úplne pritlačí ku sedačke a keď sa pozriem von oknom vidím len maličké domčeky, mravčekov ako sa snažia niekam dostať. Zrazu oblaky pripomínajúce cukrovú vatu, že by sa vám do nej chcelo skočiť, kolísať sa a pozerať z hora na ten zhon a život miniatúr. Na chvíľku sa môžem vo svojej hlave cítiť ako vládca celej tej parády dole. Už len prečkať dve hodiny a užívať si svoje kraľovanie zhora. Ale čo to ? Vidím vodu, veľa vody a mestečko a klesáme a je to tak, sme v Kodani. Sen sa začal plniť, krajina, ktorú som si do nekonečna obzerala na obrázkoch, ktoré mi vygeneroval google je priamo pod mojimi nohami. Motýle v bruchu nevedeli čo od radosti, šialili sa a hrali medzi sebou naháňačku!

Na letisku ma privítal krásny neónový nápis ,, Welcome To Wonderful Copenhagen”, musím sa priznať, že mi okamžite vyčaril úsmev na tvári a teda som sa išla aj spolu s ním popasovať s nástrahami letiska a cesty na vlakovú stanicu, odkiaľ som sa mala dostať do Herningu, kde mám moje krásne slniečko Ivku.

To, že som omylom cestovala na čierno ďalej radšej nebudem rozpisovať .

Hlavná vlaková stanica v Kodani mi pripomenula Harryho Pottera, naozaj veľmi pekná architektúra, zmes rôznych národností a pre mňa vtipná reč mi napomohlo prečkať tri hodiny do odchodu môjho vlaku. Ešte kým nezabudnem, musím spomenúť, že som mala príjemné skúsenosti aj s prvým kontaktom s domorodcom, ktorý sa pokúšal mi pomôcť s nájdením toho správneho vlaku, aj keď sa mu to síce nepodarilo, aspoň sa snažil. Taktiež som stretla veľmi príjemného uja, dokonca česky hovoriaceho, takže čas mi ubehol ako voda a čakali ma ďalšie tri hodiny vo vlaku, z ktorého som ani nechcela vystúpiť. Pre nás luxus, pre nich štandard. Konečne moja cieľová stanica pre ten nekonečne dlhý deň plný nástupov a výstupov z rôznych dopravných prostriedkov. Herning, počujem svoj rodný jazyk a v diaľke vidím aj nejaké dve postavičky, ako sa ku mne hrnú. Stretnutie po dlhej dobe, teplá posteľ a maximálne žiadaný spánok. Vstávanie ako z rozprávky, lúče slniečka jemne pošteklili na líčkach a hneď sme boli hore. Raňajky a všetko čo ku tomu patrí máme úspešne za sebou a môžeme sa vydať na cestu. V aute vládla samozrejme len dobrá nálada v sprievode rádiových pesničiek Justina Biebera a neopísateľných speváckych výkonov. Našou prvou zastávkou bolo maličké mestečko Ringkøbing. Prechádzka po centre vo mne zanechala len príjemné pocity, maximálne čisté ulice, krásne upravené domčeky, žiadne štvor metrové ploty, všetko tak čisté a tak usporiadané. Ocitla som sa v raji! Keď sme sa priblížili ku mólu s loďkami moje oči sa nevedeli vynadívať, krásne slnečné počasie, do toho kľud, mólo, voda, loďky. Myslela som si, že krajšiu prechádzku som si už ani nemohla priať.

Ale mýlila som sa, našou ďalšou zastávkou bol Søndervig, keď sme vystúpili z vozítka ešte sme ani netušili čo sa ukrýva za stromami, dá sa povedať že poľnou cestičkou sme sa dostali ku akejsi oblasti s domčekmi, samozrejme všetky boli krásne upravené. Toľko vávkania aké je všetko krásne som dávno nezažila. Stále za sprievodu slnečných lúčov sme sa presúvali cez dedinku až sme sa dostali pred menší kopec, už sme aj tušili čo sa to za ním bude ukrývať, aké prekvapenie. Bolo to tak, po zdolaní pieskom zasypanej cestičky sme sa dostali na vrchol a naskytol sa mi jeden z najkrásnejších pohľadov. More! Stála som tam na vŕšku, snažila som sa vidieť všetko a všade sa pozrieť kam som sa len mohla. Moje uši vnímali len dokonalý šum mora, zlatisté trávou posiate pobrežie sa trblietalo v piesni vetra a hralo tú prekrásnu hru zo slniečkom. Zišla som na pláž a podišla k moru, bolo to celé dokonalé. Zažívala som ten neopísateľný pocit energie, ktorú zo seba celé toto spojenie vyžaruje. Úsmev na tvári bol ten najúprimnejší aký mohol byť. Naozaj prekrásny zážitok, priala som si tam ostať navždy, len tak stáť a pozerať sa okolo seba, o nič sa nestarať, nad ničím nepremýšľať.

Moje na krátku dobu prechodné bydlisko bolo aj mestečko Herning. Snáď všetky mestá sú v Dánsku tak krásne čisté a usporiadané, minimálne tie, ktoré som videla. Parkoviská pred panelákmi sa ani len nedali porovnať s tými našimi, z desiatich miest na státie boli obsadené v prieme tri. Všetci tam chodia na bicykloch a je im úplne jedno aké je počasie či je slniečko, alebo fúka vietor, dokonca aj v daždi. Cesty sú tak isto prispôsobené cyklistom. Trošku som si teda aj ja okúsila životu dána a brázdila sa ulicami Herningu na bicykli. Nie, nebolo to až tak jednoduché ako sa zdá, prešla som snáď na všetky červené na ktoré som mohla.

Ako posledné mesto môjho pobytu v Dánsku som si vybrala Kodaň. Cesta z Herningu trvala niečo cez tri hodiny ale bola naozaj unikátna, počas prechodu cez dlhokánsky most nám príroda zase raz predviedla neopakovateľné divadlo. Veľké mesto s kopou rôznych národov a kdesi medzi nimi aj my dve. Aj napriek tomu stále čisto a usporiadane, krásna architektúra a množstvo bicyklov, kde podľa mňa nemáš šancu nájsť po práci ten svoj, ktorý si si tam ráno zaparkoval. Prechádzka po meste, nachodených snáď “tisíc” kilometrov.

Pri odchode z tejto rozprávky som mala slzy v očiach, chcela som zostať a ďalej sa kochať krajinou. Po návrate na Slovensko som zažila mierny šok, keď porovnám vlakovú stanicu v Bratislave a hoci aj v malom Herningu, hmm…. radšej to nejdem porovnávať. Každopádne, odporúčam vám sa ísť do Dánska pozrieť, ja som určite nebola prvý a posledný krát, prirástlo mi k srdiečku <3

← Previous post

Next post →

1 Comment

  1. Dánsko je mojim snom. Krásne fotky aj článok, chytil ma za srdce 🙂

Pridaj komentár