Nepríjemné zvonenie budíka a ešte nepríjemnejšie prebúdzanie sa po ťažko prebdenej piatkovej noci. Ale predsa len úsmev na tvári a množstvo očakávaní. Konečne idem uskutočniť svoj výmysel a skúsiť tvoriť aj s niekým iným ako len so svojimi myšlienkami, tušom a perom v ruke. Už dlhšiu dobu som obdivovala Paťovu prácu, krásne kombinácie farieb, obrazy na ktoré sa dokážem pozerať aj hodiny a nikdy ma neomrzia. (Ak som to ešte nespomenula, tak milujem ľudí s talentom! )

Samozrejme, že po prvom zvonení som budík vypla a zas zaspala, klasika. Ani neviem ako a prebudila som sa, rýchlo pozbierala všetky potrebné veci a utekala za Paťom. Áno, meškala som a celkom dlho, ale vraj to nevadilo. A hneď tu bola ďalšia prekážka, vysomáriť sa v uličkách nášho hlavného mesta a nájsť tú správnu adresu, keďže sťahovať sa niekoľkokrát do roka je asi osudom ľudí v mojom okolí. Nepodarilo sa, až keď zrazu vidím chudú postavičku, ako sa ku mne valí s úsmevom na tvári. Stratená bola teda nájdená a smer centrum obchody s umeleckými potrebami. Bola sobota, čiže všetko pozatvárané a tak sme so smutnými tvárami museli do farieb a plátna zainvestovať viac ako sme pôvodne rátali, ale nevadí, hlavne že sme všetko potrebné kúpili a pustili sa do maľovania.

Najskôr sme sa chceli dohodnúť čo ideme maľovať akú máme predstavu, ale zhodli sme sa, že to je nezmysel, že to dáme na pocity, proste tak ako to budeme cítiť, tak tak budeme maľovať a kombinovať farby. A teda uvoľnený a posilnený pohárikom vínka sme sa pustili do toho.

Bála som sa plátna čo i len dotknúť štetcom, myslela som si, že to hneď pokazím a všetko čo spravím bude zlé. Ale Patrik mi všetko vysvetlil, ako to funguje a ako sa s farbami pracuje. Moje najväčiše obavy boli z maľovania rukou, vôbec som netušila ako budem farbu na plátno frkať. Prvý pokus dopadol tak, že takmer všetko skončilo na stene a veciach okolo. Ale potom to už išlo lepšie. Keď sme obraz dokončili, trošku sme sa odviazali a spravili si menší photoshooting.

Celá myšlienka vznikla na moje narodeniny, keď mi Paťo daroval jeden zo svojich obrazov. Nevedela som sa dočkať, kedy ho rozbalím a uvidím čo sa to skrýva pod baliacim papierom. Keď som obraz rozbalila, hneď som sa do neho zamilovala! Dnes visí nad mojou posteľou a vždy keď sa naň pozriem sa pousmejem. Hneď som vedela, že musím niečo vymyslieť a s Paťom nadviazať nejakú spoluprácu. Plánujeme ešte jedno prekvapenie, ale všetko sa včas dozviete. Ale dosť bolo rečí, pár fotografií, ktoré snáď vyčaria úsmev aj vám.