Obed pod stromom a hlava v oblakoch? Aj tak môže vyzerať deň voľna plný slniečka a dobrej atmosféry. Asi jednou z najťažších činností je vedieť oddychovať, aj keď si občas doprajete deň v posteli, to neznamená že si skutočne oddýchnete. Môj veľký problém je, že aj keď ležím a snažím sa nič nerobiť myšlienkami som úplne niekde inde a premýšľam nad tým čo všetko by som mohla stihnúť namiesto vylihovania, alebo čo ma ešte čaká atď. Preto mám radšej aktívny oddych, keď niečím čo ma baví zamestnám nie len telo ale aj hlavičku. Asi nikto by nepohrdol nedeľným oddychom vo Viedni, jamä keď sa aspoň na malú chvíľku stanete súčasťou krajiny. Veľmi krásnym pravidlom, ktoré by malo platiť aj u nás je, že v nedeľu nenájdete okrem pár reštaurácií otvorenú takmer žiadnu prevádzku. Ľudia svoj voľný čas trávia s rodinou v parkoch, na bicykloch a prechádzkach, čo sa nám aj potvrdilo, keď sme videli ulice centra takmer prázdne, ale hneď ako sme vstúpili do parku sme sa ledva predrali uličkou.

Našou prvou zastávkou bol MUMOK, Museumsquartier je pre mňa vždy smer prvej cesty po vystúpení z vlaku. Miesto aké nie len v Bratislave veľmi chýba, galérie, menšie kaviarničky, lavičky do toho vám hrá hudbička, žblnkoce fontánka a okolo pobehujú mrňavé stvorenia pre ktoré sú tam vždy super aktivity. Mám pocit, že mladí v Bratislave sa nemajú jednoducho kde stretávať, samozrejme okrem super cool kaviarní, ale aj to namiesto rozprávania si radšej odfotia limču za 5Eur a chvália sa tým svojím virtuálnym kamarátom na sociálnych sieťach.

Dostali sme super referenciu na taliansky koncept reštaurácií VAPIANO, teda našou ďalšou zastávkou bolo naplniť si brušká až do prasknutia ako je u nás zvykom.   Aj teraz ako píšem sa mi zbiehajú slinky a najradšej by som sa tam vybrala, hlavne keď v mojej chladničke sa nachádza maximálne tak sójové mlieko a uhorka.

A ako zakončiť deň s hlavou v oblakoch ? Veľmi jednoduché, stačí sa trochu prejsť a na opačnej strane Dunaja sa vám zaiste rozžiaria očká pri pohľade na kolotoče a hlavou okamžite preblisnú spomienky z detstva, cukrová vata a balóny! A vtedy nám docvaklo kam sa stratili všetci z hlavných ulíc mesta, v Pratri sú predsa! Ľadovú drť som nemala roky, preto moje prvé kroky smerovali ku tej najviac červenej akú som kedy videla. Kolotočne som chcela vynechať kvôli tomu spomínanému plnému brušku, ale Samko ma predsa len na jeden prehovoril a nemala som čo ľutovať. Milujem výšky a pozerať sa na krásne farebný park pri západe slnka s okolím zelene a celého mesta bol zase raz jeden z momentov,  ktorý sa vám zapíšu do tej hrubočiznej knižky a ostanú tam navždy.  Spokojná s cukrovou vatou v rukách a potom aj celá zalepená (ako také decuľo) som sa vracala domov a vkročila tak aj do nového týždňa. Skúste si to aj vy!