Nový rok už pred časom zaklopal na dvere. Miliónta repríza Mrázika opäť spôsobila krvácanie očí a duše nejednému dobrovoľne sediacemu tvorovi pred bedňou, s vianočným svetrom posypaným aspoň omrvinkami od koláčov, keď už za tú snežnú posýpku by si mala Perinbaba aj s Mrázikom dať po prstoch. V Decembri 13 stupňov!

Myslím že v kruhu mojich najbližších je známe, že Vianoce sú pre mňa viac marketingovým ťahom ako sviatkom „pokoja a radosti“. Hlavne, keď sa vám po lete ešte ani poriadne nestihne vymyť plážový piesok z vlasov a už sa na vás usmieva Čertík a Mikuláš z regálov obchodných reťazcov. Aby ste si pripomenuli ako veľmi utrpí peňaženka, ktorá sa skutočne ešte nespamätala z dovolenky na ktorú treba šetriť celý rok. Všetkých upáliť! Aj psychológov, čo nás nastavujú na toto myslenie a spolu s čertami, nech zhoria v pekle.

A potom príde večera, keď si uvedomíte, že konečne po celodennom hádaní sa, si sadnete za stôl s ľuďmi, ktorým sa možno celý rok ani neozvete a radšej by ste im vyliali kyselinu do očí ako sa usmievali a ladne krájali mŕtve zviera na tanieri. Nasleduje prípitok s najhnusnejším vínom, lebo to posledné dobré vám vytrhla babka z ruky  so šialeným pohľadom v očiach s vidinou nedokonalej večere v kruhu vnúčat. Tie samozrejme chodia len na sviatky, lebo keby ako malé deti vedeli čo z nich vyrastie, nakreslili by ju ako pekáč buchiet s balíčkom peňazí v ruke.

Ale poďme o krôčik ďalej od mojej hlavy plnej expresívnych výrazov, ktoré si nájdu pár fanúšikov, no nie až tak priveľa aby ich bol plný článok. Ak by som mala opísať aký bol rok 2017, tak asi dobrý. Mám pocit, že každý rok je o kúsok lepší, ale len o taký veľmi malý. Spomínam si že 2015 bol čistou katastrofou a možno sa tam hore niekto s pukancami v lone dobre baví. A možno mi bolo nadelené len toľko, koľko si zaslúžim. Každopádne, všetky moje mini pipi životné úspechy som si tvrdou prácou a kropajami krvi stekajúcimi po čele vydrela sama. Aj keď v budúcom živote sa asi narodím ako moja mačka, ktorá ma všetko čo by si len taká mačka mohla priať.

V minulom roku sa toho udialo priveľa, ubehol priam rýchlejšie ako tá voda, ktorá sa tak často spomína. Ak by som mala vybrať pár momentov, tak na prvom mieste je určite Srí Lanka, je to krajina možného aj nemožného a nechala som tam svoje srdce. Aj napriek tomu, že som vždy tvrdila že chcem žiť niekde v severských krajinách. Našla som tam samú seba a verím, že raz sa tam pre ňu vrátim a chytím ju opäť za ruku.

Ďalším cestovateľským momentom bolo Švédsko, kde som si uvedomila, že veľkomesto môže byť aj pokojné, plné dobrých ľudí s nespočetným množstvom umenia, prírody a čerstvého vzduchu. Navštívila som aj iné krajiny, no Srí Lanka a Švédsko boli jednými z mojich cestovateľských snov a preto sa dá povedať, že som ich pár z nich splnila.

Prežila som ďalší rok so Samuelom, ktorý ma vie dokonale vytočiť ale potom naopak aj rozveseliť. S ktorým sa takmer všade kam ideme stratíme, lebo mu verím a pritom on si robí len srandu. A ktorý sa snaží tolerovať mňa ako osobu, ktorá je priveľmi zložitá, tvrdohlavá, cieľavedomá a často divná.

Začala som tetovať pre všetkých. Umenie mi robí neopísateľnú radosť, či sa len pozerať alebo ho sama tvoriť. Neviem či sa môžem nazvať umelcom, taterkom alebo šikovnicou. Ale čo viem, je že toto je momentálne to, prečo si myslím, že ako umelecky čierna ovca rodiny robím to čo ma robí šťastnou a robím to s láskou. Pretože ľudia sa vracajú a hovoria o mne kamošom/ kamoškám. Neviem ako dlho to potrvá, no dúfam že minimálne naveky.

A na záver ešte spomeniem, len pár slovami, že mám opäť o dvoch anjeličkov v tom mojom nebíčku viac. Dúfam, že na mňa budú dávať pozor aj ďalšie roky a biť ma po hlave, keď budem zlá.

Nemám žiadne predsavzatia, lebo aj tak by som ich hneď porušila. Viem len, že chcem snívať a neprestať snívať aby som si tie svoje sníčky mohla ďalej plniť. A to želám aj vám, buďte trošku sebcami a snívajte …

S láskou Lucy <3