Šťastie je to jediné slovo, ktoré dokáže opísať moje momentálne citové rozpoloženie. Ak vám niekedy niekto tvrdil, že škola je všetko a treba ísť študovať, neverte im! Iba pod podmienkou, že hodláte stráviť štvrtinu svojho života v lavici a jediné čo získate budú zodraté rifle s dierou na zadku a ak budete mať veľké šťastie, tak zoderiete aj spodné prádlo pod nohavicami.

Jasné, je dôležité naučiť sa písať a čítať, však inak by ste prišli o moje skvosty 😀 Ale drať rifle do nemoty tiež asi nie je pre každého tá správna cesta. Ja by som sa najradšej videla v domčúriku niekde na vysokánskom útese s vlnami rozbíjajúcimi sa o hranaté časti skál. A terasou večne okupovanou čajkami, s ktorými každé ráno bojujem o teritórium. Ale tak človek mieni a tamten hore mení, tiež som si priala narodiť sa vo svete kde neexistujú pavúky, no predsa mi tie beštie v noci lozia po tvári a spôsobujú záchvaty hystérie.

Splnila som si svoju a aj rodičmi vysnívanú povinnosť študovať  a tak sa môžem „hrdo“ pýšiť titulom Bc. Áno, myslíte si správne, aj ja sa cítim trápne, keď to niekomu hovorím. Neviem či mám byť na seba hrdá, alebo zaplakať, že tento “titul“ si ozaj niektorí ľudia píšu pred meno. Netvrdím, že ísť na výšku je zlé, naopak tá moja bola celkom srandovná, keď som si myslela, že ma už nič neprekvapí, tak presne v tej sekunde udrel bič osudu a niečo sa totálne po***kakalo. J Na druhej strane som spoznala super ľudí a otvorili sa mi oči. Dnes už viem, že preto aby som niečo dosiahla musím makať ja sama na sebe a nie chodiť do školy a paradoxne tento poznatok mi dala škola.

Keď sa pozriem spätne a predstavím si sama seba ako sopľavú prváčku v sukničke a blúzočke, čo už vtedy tušila, že so školou nebudeme kamošky, trhá mi kútikmi a oči mi žiaria ako keby som vyhrala Pullitzera. Áno, áno predstavujem si sama seba na stupienku víťazov so šťastným životom v rukách. Možno by toto všetko mohlo znieť ako, že som sa škole radšej dlhokánskym oblúkom vyhýbala. Naopak, (hm, ja som nejaká celá naopak, jeden chlap by tomu povedal len, žena) moje známky boli výborné a do školy som sa chodila takmer každý deň pozerať učiteľkám nenávistným pohľadom do očí dúfajúc, že príde Harry Potter, ktorý použije čarovnú paličku a všetky učiteľky na svete zmiznú. Dnes to mám konečne za sebou a možno si raz splním sen rannej mladosti byť archeologičkou.

Teraz však len s nervozitou v brušku čakám čo bude ďalej. Viem, viem, pečené holuby z neba nepadajú ako sa hovorí (prirovnanie vegetariána, ach!). Nuž rozhodla som sa do dospeláckeho života vykročiť po rukách. Niekto by si povedal, že po dvoch rokoch v IT firme ma čaká super budúcnosť. Ja som si povedala, že kašlem na to a idem spoznávať svet. Neviem čo so mnou bude ďalej, koho mi môj osud hodí do cesty a či vôbec budem spokojná.

Ale vraj, keď nevieš čo ďalej, tak sa aspoň toč

♥ S láskou Lucy ♥