Nepísaným pravidlom ušlého leta na mojom Instagrame bolo navštíviť Mallorcu. Kto by ale pohrdol letenkami za 10eur? Síce odvoz na letisko do Viedne, ranné hľadanie kúska teplého jedla a maximálne najnepohodlneší let môjho života je príliš malá daň. Ale sme slovač, ak je niečo za lacno (najlepšie zadarmo), tak berieme 😀

Jeden z mojich najspontánnejších výletov aj na to všetko dopadol perfektne. Môj spolubývajúci Nicolas, je magnet na, nazvime to „rôznorodé“ situácie. Výlet sme si plánovali niekoľko týždňov predom, no celkom nám ušlo, že okrem super-duper instafriendly lokalít sme nenašli nič iné. A vlastne po prílete a predošlej prebdenej noci sme sa ocitli s batôžkami na pleciach kdesi pri mori, kde nás vypľul autobus z letiska.

Španieli vraj milujú kávu a ranné posedeníčko, pochlipkávajúc si z horkého lektvaru energie, popri čerstvej tlači. Tak sme si to skúsili i my. Neviem či to bude tým, že Srí Lanka ma naučila piť čaj, alebo tá káva bola naozaj zlá. Ale čo sme mohli čakať od miesta podobnému Prioru v Dúbravke za Billou?

Ružová predstava požičať si auto sa rozplynula rýchlejšie ako jednorožcova vygrckaná dúha, keď si od nás vypýtali zálohu 1400Eur. Čo teda sprevádzal smiech a naše veľavravné pohľady z oka do oka toho druhého, že si z nás snáď strieľajú. Tak sme skončili pri skútričku, na ktorom precestovať polku ostrova po diaľnici s dvoma backpackmi bolo celkom žúžo. Smrť v očiach, modlitba matičke Zemi aby zastavila vetrisko a navôkol sršiaca túžba, ktorú som vysielala vodičom aby na nás dávali pozor. Do toho Nicolas ako najväčší pán s telefónom na šnúročke a snažili sme sa nasledovať navigačku, ktorú sme samozrejme nepočuli a ani nevideli, keďže pražil Oskar.

 

Po prebdenej noci sme natrafili na jediný voľný hostel v meste a snažili sa booknuť si izbu aspoň na jednu noc, že potom premyslíme čo ďalej. Hej hej, plán pekný, realizácia náročnejšia. Vraj aby sme si sadli, že za hodinku budeme mať izbu pripravenú a môžeme sa konečne vyspať. Prešli dve hodiny, s Nicolasom sme si od hladu už obžúvali nechty a únava spôsobovala vážne zaujímavé stavy, kedy sme nevedeli či sa smiať a či plakať. Či si z nás len strieľa a my budeme celú dofču čakať na jednu neupratanú izbu v hosteli? No nakoniec sa misia podarila a na revánž sme dostali aj extra balkón s výhľadom na ďalší balkón a na ďalší barák. Ale nuž, ako sa hovorí, darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj.

Hlad nám nedal spať, tak sme sa rozhodli pre nejakú španielsku kuchyňu. Nicolas mal nechutný hot-dog a ja nedopečené waffle, viete, také to „španielske špeciálne“. 😀

Z Palmy sme sa rýchlosťou jedného skútra premiestnili do Cala d’Or, kde moje Airbnb vyselektovalo bývanie asi podľa sympatickosti domácich, no boli sme veľmi príjemne prekvapení. Ako sa hovorí, čistota pól života, no v tomto prípade by som dala bonusové body za príjemné vystupovanie. Vaňu, do ktorej musíš vstupovať v žabkách nechceš. Ale veď čo, hneď za prvých 10 minút čo sme sa ubytovali sme stihli stratiť kľúče. 😀 Ako som spomínala, Nicolasove „situácie“. Ešte sme sa ani nestihli vybaliť a “náhodou“ zabuchol kľúče od ubytovania aj od skútru v kufri skútra, takže vlastne sa nedal ani otvoriť ani zamknúť ani nič.

História sa opakovala a my sme sa opäť stali bezdomovcami. Po tom, čo sme skúter mali asi 3 hodiny sme s dušičkou trpaslíka volali na servisnú linku. Po asi dvoch hodinách cesty od Palmy prišiel pánko so zväzkami minimálne 200 kľúčov. No hádajte čo, ten náš tam nebol. Nakoniec ani švihnutím čarovného prútika sa to podarilo otvoriť. Nebola som pri tom, už som rezignovala a zahájila protestný spánok.

Opäť sme mali domov ja premiesťovátko a tak sme sa mohli vydať na spoznávanie ostrova. Parkli sme to kdesi popri ceste a tabuľke, ktorá nás mala zaviesť ku jednej z najkrajších pláži ostrova. Zahrali sme to na slušných a závoru so zákazom prechádzania sme neodignorovali ako väčšina návštevníkov. Tak sme si pokorne odšlapali asi hodinu po pekelne prašnej ceste. Čo v návodoch „how to get there“ napísané nebolo, bola skutočnosť, že sa musíte stať na pár chvíľ aj kriminálnikom v cudzej zemi a preliezť 3 ploty cez súkromné pozemky. Naveľa sme v žabkách zvládli terén podobný ľahkej turistike v tatrách a potom sme to zočili. Snáď najkrásnejšia voda akú som kedy videla. Moje farebné spektrum, ktoré tam kdesi v mozočku určite mám zažilo takú párty, akú ešte nikdy.

Krajina vyseknutá z retušovaného dovolenkového all inclusive katalógu sa stala skutočnosťou a ja som sa mala fakt len obávať aby mi mucha nevletela do úst. Vždy som tvrdila, že príroda je najmocnejšia pani a to čo dokáže vytvoriť, je neskutočné. Plus moja obsesia s útesmi v spojitosti s morom/oceánom cinkla najvyšší možný bod merítka.

Veď posúďte vy! Neľutujem tých 10 eur za letenku a ani jeden zážitok, ktorý som v tejto čarovnej krajine prežila.

S láskou Lucy <3 

Pači sa ti článok? Daj o ňom vedieť svetu!